Pokračovanie článku...
Otcovia.sk sme požiadali CIPC o oficiálne stanovisko a rovnako tak aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (ako zriaďovateľa CIPC). (Centrum zriadilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako svoju priamo riadenú rozpočtovú organizáciu, na zabezpečenie a poskytovanie právnej ochrany deťom a mládeži vo vzťahu k cudzine s účinnosťou od 1.2.1993.)
Celý článok (s vyjadrením riaditeľky CIPC) si môžete prečítať v Týždenníku Markíza.
Otcovia.sk sme položili rovnakú otázku priamo riaditeľke CIPC a aj Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny: "Uverejnili sme závažné informácie, ktoré sa týkajú únosov detí na web stránke Otcovia.sk. Tieto údaje sú v rozpore s vyjadrením riaditeľky CIPC v týždenníku Markíza. Žiadame CIPC a MPSVR o oficiálne stanovisko k citovanému vyjadreniu riaditeľky CIPC."
Prišla rovnaká odpoveď z obidvoch inštitúcií: "Na základe Vašej žiadosti o stanovisko k vyjadreniu riaditeľky Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v článku „Keď deti unášajú rodičia“ uverejnenom v týždenníku Markíza dňa 26. februára 2008 preverilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR Vami uvedenú nezrovnalosť medzi údajmi, ktoré Vám Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže poskytlo v mesiaci december 2010 a predmetným vyjadrením riaditeľky z februára 2008. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže plní podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov deti úlohy ústredného orgánu a údaje poskytnuté v decembri 2010 sa vzťahovali na prípady, ktoré riešilo Centrum ako ústredný orgán na vykonávanie tohto dohovoru. Vyjadrenie riaditeľky Centra z februára 2008 tak, ako vyplýva aj z kontextu celého článku, popisovalo stav prípadov medzinárodných únosov všeobecne t.j. vrátane prípadov mimo dohovoru, čo zodpovedalo aj prípadu, ktorému sa primárne venoval článok. Jedná sa o vyjadrenia poskytnuté nielen vo výraznom časovom odstupe ale najmä k dvom rozdielnym situáciám, čomu zodpovedala aj odlišná podstata odpovedí. V žiadnom prípade riaditeľka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže Alena Mátejová médiám neklamala a už vôbec nie zámerne."
Odpoveď od Otcovia.sk: "Vzhľadom na to, že máme k dispozícii iba údaje, ktoré sme získali až na 3. pokus od Vašej inštitúcie (CIPC), tak Vás chceme v súvislosti s Vašou odpoveďou požiadať o štatistiky, ktoré potvrdzujú Vašu odpoveď. Štatistiky, ktoré (asi) máte vo Vašej odpovedi na mysli, nám neboli poskytnuté napriek opakovanej žiadosti. Maily Vám boli zaslané 7.12.2010, 11.12.2010, 16.12.2010. Preto máme na Vás tieto požiadavky: (1.)Prečo nám neboli poskytnuté všetky štatistiky, ale iba „vybrané“ dáta, napriek tomu, že sme o tieto údaje opakovanie žiadali? (2.)Žiadame o zaslanie všetkých štatistík, ktoré sa týkajú únosov detí zo Slovenska do zahraničia a zo zahraničia na Slovensko. V prípade, že zistíme, že sme sa mýlil, tak veľmi radi opravíme tvrdenie na web stránke Otcovia.sk o únosoch detí. Zatiaľ nás Vaša odpoveď nepresvedčila."
Definitívne stanovisko MPSVR od hovorkyne Mgr. Slavomíry Selešovej: "Štatistiky, o ktoré ste žiadali (teda štatistiky potvrdzujúce výrok pani riaditeľky z roku 2008 o tom, že počet únosov otcami a matkami je zhruba rovnaký), vám poskytnúť nemôžeme, nakoľko ich Centrum nemá povinnosť viesť a ani to nie je v jeho silách. Istota, s ktorou pani riaditeľka uviedla, že počet únoscov medzi matkami a otcami je zhruba rovnaký, pramenila z praktických skúseností Centra. Z praxe právnej poradne, telefonátov od dotknutých osôb, z informácií od veľvyslanectiev a podobne. Podnety sa týkali všetkých krajín – teda aj tých mimo dohovoru. Jediné štatistiky, ktoré vám Centrum mohlo poskytnúť, boli čísla týkajúce sa krajín dohovoru. Ale to sme vám vysvetlili už v predošlej korešpodencii. Týmto považujeme odpoveď na vaše otázky za vyčerpanú a celú záležitosť za uzavretú."
Podľa vyjadrení profesionálov, ktorí sú platení z daní občanov je všetko v najlepšom poriadku. Štátom platená organizácia si nevedie štatistiky v tak závažnej veci, ako sú únosy detí a súčasne tá istá organizácia vie, že v počtoch medzinárodných únosov detí vlastnými rodičmi nie je medzi matkami a otcami rozdiel. Veľmi odvážne tvrdenie bez dôkazov. Dôvod - táto organizácia nemala povinnosť viesť si takéto štatistiky. Na základe čoho boli zamestananci tejto organizácie odmeňovaní, keď nevedia vykázať svoju činnosť? Ako hodnotil manažér v tejto organizácii svojich podriadených pracovníkov? Napadá nás parafráza - odmeňovanie na základe spotrebovaného toneru: Čím viacej toneru v tejto štátnej organizácii spotrebujú, tak tým je v medzinárodných únosoch detí vlastnými rodičmi menší rozdiel medzi matkami a otcami.
Únosy detí sú krutou realitou. Tu nie je veľa miesta na vtipy. Odpoveď z MPSVR sa javí ako pokus o vtip. Podľa stanoviska MPSVR nie je v silách CIPC robiť na papier "čiarky" a počítať únosy. Ako potom vykazujú štátni zamestnanci svoju činnosť? Na základe čoho sa robia analýzy? Aké návrhy opatrení sa robia s výhľadom do buidúcnosti a na základe akých podkladov? Kto a na základe čoho analyzuje trendy a navrhuje opatrenia na zabránenie ubližovaniu deťom?
Ak takto komfortne funguje jedna štátna inštitúcia, tak možno podobne fungujú aj ďalšie štátne inštitúcie: Ako sú robené štatistiky o domácom násilí? Podobne, ako sú robené štatistiky o medzinárodných únosoch detí vlastnými rodičmi? Nikto síce nemá presné čísla, pretože nie je evidované násilie páchané ženami na mužoch, ale "všetci" predsa aj tak vedia, že iba muži sú páchateľmi domáceho násilia... Kto sú tí "všetci"? Feministické organizácie, ktoré potrebujú na svoju činnosť, na svoje mzdy, granty zo zahraničia a aby im bol poslaný čo najväčší obnos peňazí, tak potrebujú zo Slovenska vyrobiť krajinu, kde sa to len tak hemží násilnými mužmi, ktorí ubližujú ženám s holubičou povahou. Pravda je však iná. Slovensko je v oblasti "násilia" rovnaké, ako ktorákoľvek iná európska krajina. Nie je rozdiel v počtoch spáchaného násilia mužmi na ženách a ženami na mužoch. Nie je v tom žiadny rozdiel, akurát že feministické organizácie potrebujú zmanipulovať objektívnu skutočnosť na svoj prospech. Každé násilie je zlé a preto nebagatelizujeme realitu. Súčasne však hovoríme, že keď sa hovorí o násilí, tak sa má hovoriť o "všetkom" násilí bez rozdielu pohlavia, či rodu. No a na toto feministické organizácie akosi zabúdajú. Vždy pri prezentácii násilia hovoria iba o jednom druhu násilia a vždy, aká náhoda, zabudnú povedať, že ženy páchajú rovnaké počty násilia na mužoch.
Štatistiky o násilí na ženách sú prezentované, ako prípady násilia mužov na ženách. Koľko z týchto prípadov sú násilie, ktoré spáchali ženy na ženách? V médiách prebieha obrovská kampaň, ktorá je platená zo štátneho rozpočtu (?), v ktorej je muž prezentovaný, ako ten najhorší životný partner trpiacich obetí. CIPC nevie dokázať svoje tvrdenie a napriek tomu nemá problém ísť s takouto informáciou do médií. (pozn. CIPC sa nevenuje domácemu násiliu.) Ako je to v prípade domáceho násilia? Sú naozaj iba muži páchateľmi domáceho násilia? Ako je to s domácim psychickým násilím? Ako sú na tom ženy, ako páchateľky domáceho psychického násilia? Ako dlho muž mlčal a trpel domáce psychické násilie zo strany ženy, než začal konať skratovo a stal sa páchateľom domáceho fyzického násilia? Koľko mesiacov a rokov muž trpel, než dal facku? Neospravedlňujeme fyzické násilie a sme proti akejkoľvek forme násilia. Chceme iba upozorniť na to, že v reklamnej kampani proti domácemu fyzickému násiliu sa nikto nedozvie objektívnu pravdu. Informácie, ktoré sú v tejto kampani verejnosti predkladané sú vytrhnuté z konceptu a tým značne neobjektívne, až diskriminujúce. Z prezentovaných informácií sa nedozvieme, koľko žien je páchateľkami domáceho fyzického a psychického násilia... Možno sú dáta o domácom psychickom násilí, ktoré páchajú ženy na svojich mužských partneroch, zanedbateľné, ale možno aj nie. Cesta, akou je možné v tom urobiť jasno je len jedna jediná - povedať verejnosti celú pravdu. Vtipy o mužoch pod papučou totiž nevznikli len tak náhodou...
Prečo takto píšeme? Na základe životnej skúsenosti. Keď sa rodina rozpadá a žena na súde prehlási, že partner na nej páchal domáce násilie, tak sa idú štátne organizácie pretrhnúť od ochoty konať proti zlému mužovi a nikoho nezaujíma, či je to pravda, alebo nie. A to aj vtedy, keď si to tá "dobrá" žena iba vymyslela. Keď pred súdom prehlási muž, že na ňom jeho partnerka konala domáce násilie, tak ho štátne organizácie vysmejú a žiadajú dôkazy. Ak si niekto položí otázku, že prečo súdy tak veľmi bránia otcom v snahe o osobnú starostlivosť o svoje deti? Jedna z automatických odpovedí je taká, že veď predsa každý muž je automaticky páchateľom domáceho násilia. A páchateľom domáceho násilia súd a kolízna opatrovníčka nesmú zveriť dieťa. Naopak, musia urobiť všetko pre to, aby čo najviac dieťa ochránili pred páchateľom domáceho násilia - pred otcom detí. A dôvod? Otec je mužského pohlavia a osoby mužského pohlavia sú automaticky páchateľmi domáceho násilia. To, čo je tu opisované, je rokmi overený spôsob, ako natvrdo a na 100% matka odstaví otca od detí - bez dôkazov a bez svedkov prehlási, že otec na nej páchal domáce náslie a zbytok už veľmi ochotne dokonajú štátne zamestnankyne. Nikoho nebude zaujímať, či to je, alebo nie je pravda a ďalšie deti boli odstavené od otca iba preto, že ich matka sa rozhodla, že sa cez deti otcovi pomstí.